Pokračujeme v díle těch,
kteří byli první.

Aktuální vydání

Číslo 6/2016 vyšlo tiskem
5. 12. 2016. V elektronické verzi na webu od 5. 1. 2017.

Osvětlení interiérů
Seminář Interiéry 2016 – páté výročí
Součinnost bytového interiéru a osvětlení 

Normy, předpisy a doporučení
Nové normy pro osvětlení pozemních komunikací

Aktuality

Svítící fasáda FEL ČVUT nabídne veřejnosti interaktivní program s názvem Creative Colours of FEL Dne 13. prosince v 16.30 hodin se v pražských Dejvicích veřejnosti představí interaktivní…

Češi v domácnostech více svítí a experimentují se světlem, doma mají přes 48 milionů svítidel Češi začali v domácnostech více svítit a snaží se vytvořit lepší světelné podmínky:…

Pražské Quadriennale představuje nový projekt věnovaný světelnému a zvukovému designu 36Q° Ve dnech 8. – 12. listopadu uvede site-specific výstavu v unikátním prostoru Lapidária…

THEATRE TECH & EVENT PRODUCTION v novém formátu a termínu Výstava divadelní a jevištní techniky THEATRE TECH & EVENT PRODUCTION se nebude konat…

Více aktualit

Kostol a jeho svetlo

28.11.2012 | |

-- Ing. arch. Beata Polomová, PhD., Fakulta architektúry STU Bratislava --

Predložený text ponúka zamyslenie architekta nad prípravou návrhu osvetlenia. Mám na mysli hlavne ideové podklady, ktoré ho určujú.

Obr. 1. Symbolické svetlo kruhového lustra (kruh – večnosť), osvetlenie lode sleduje architektúru, v pozadí úžitkové osvetlenie pre výstavy (tmavé, takmer na krove neviditeľné); bazilika sv. Marka, dnes galéria, Heraklion

Skúmanie transcendentálneho, božského, sakrálneho... je predmetom neustále otvoreným, provokujúcim všetky doby. Možno sa teda opýtať, či architektúra dokáže vyjadriť niečo, čo sa zložito definuje. Historické kresťanské kostoly človeka presvedčujú o tom, že sú domom Božím, že je mu v nich dobre, keď sa zastaví a chvíľu rozjíma. Ale vedia to aj súčasné nové sakrálne stavby? Oslovia človeka svojim duchovným posolstvom? Teológ K. Richter [8] charakterizuje dnešný kresťanský kostol ako dom spoločenstva. Pochopenie súčasného nového kostola rozvíja na teologickom základe, že jeho budova nepatrí k najvnútornejšej podstate kresťanstva, ale čoho sa boží ľud nemôže zriecť, je liturgické zhromaždenie. Uvádza, že obnovená katolícka liturgia potrebuje komunikatívny priestor, taký, čo spoluvytvára vieru. Vzhľad sakrálneho priestoru totiž reflektuje vierouku a jej dobové akcenty, a preto možno nájsť rozdielne poňatia chrámov v histórii jednej konfesie alebo všeobecne v kresťanstve. Je viditeľné, že poňatie pravoslávneho priestoru je iné ako protestantského a ako katolíckeho. Záleží teda na schopnosti architektúry (či architekta), ako dnes vyjadriť akcenty viery preferované v súčasnej dobe.

Obr. 3. Umelé osvetlenie v parapetoch okien necháva vyznieť gotickú architektúru a barokové zariadenie (J. B. Santini); Žďár nad Sázavou, kláštorný kostol

Sakrálna architektúra má dve základné dimenzie: obsahovú – „čo“ sa deje, teda prevádzka kultu, v uvádzanom prípade kresťanská liturgia, a formálnu– „ako“ je dielo stvárnené, akú má kultúrnu výpoveď, znakovú a symbolickú podobu. Výrazové prostriedky architektonického jazyka sú rôzne. Svetlo patrí medzi tie zaujímavejšie, ak ide o chrámovú architektúru Dôvodom je jeho blízka paralela s nadprirodzenosťou: je neviditeľné, ale robí viditeľným, je neuchopiteľné, ale oživuje. Bežne je vnímané v komplementarite svetlo – tma, dokonca paralelne s dvojicou živý – mŕtvy, či dobrý – zlý. Je známe, že jednotlivé slohové obdobia narábali v chrámovej architektúre so slnečným svetlom rôznym spôsobom a boli úzko naviazané na posolstvo viery. Naproti tomu svetlo sviec podporovalo hlavne vnútorné liturgické dianie. Až 20. storočie používaním elektrického svetla a po druhej svetovej vojne zavedením večerných nedeľných omší pre verejnosť narušilo rád vnášaný do interiéru slnečným svetlom. Téza dnes teda znie: Tvorí a má schopnosť tvoriť v súčasnej sakrálnej architektúre svetlo podstatnú úlohu, prispieva k požadovanej sakrálnosti? Nakoľko je nové umelé osvetlenie historických kostolov symbolické, resp. postačí odhaliť krásu chrámov a zabezpečiť videnie? Čo je svetlo? Iste, jav svetla interpretujú viaceré vedné odbory a to treba pri vypracovaní návrhu vziať do úvahy.

Obr. 4. Fragment klasicistickej výzdoby architektúry kostola so svietidlami na rímse rovnakej farebnosti, čo pôsobí pozitívne; Vilnius, kostol sv. Petra a Pavla

Metafyzická interpretácia svetla

Svetlo v teologickom ponímaní nesie závažné obsahy kresťanskej náuky. Pramene možno nájsť jednak priamo v Biblii, v Starom aj Novom zákone. Napríklad: „Boh je večné svetlo a sláva; Boh je odetý vo svetle; svetlo je dar Boží; Boh prebýva v neprístupnom svetle; Kristus je Svetlo sveta; je Svetlo zo Svetla; je Svetlo Nebeského Jeruzalema; tvár mu žiari ako slnko; veriaci sú deti svetla…“ atď. Tiež v rozvíjajúcich teologických interpretáciách vznikajúcich počas histórie kresťanstva až do dneška sú autorské výklady teológov, cirkevných otcov i svätých. Týkajú sa pojmov pomerne široko rozvinutej ikonografie spojenej so svetlom. Napríklad sv. Bonaventúra (13. stor.) chápe metafyzicky svetlo ako spoločnú prirodzenosť nachádzajúcu sa v každom telese nebeskom či pozemskom a tieto telesá sa tým reálnejšie a dôstojnejšie zmocňujú bytia, čím viac na svetle participujú. Rozoznáva svetlo ako „lux“ – svetlo samo o sebe, svetlo ako „lumen“ – svetlo žiariace, vysielané, a ako „splendor“ (jas, ligot) a „color“ (farba), ktoré sa odráža od nepriesvitného telesa. Rovnako tak sú k dispozícii interpretácie mnohých umelcov, ktorí cez celé stáročia tlmočia vnímanie svetla, obzvlášť v umení. Leonardo da Vinci rozlišuje svetlo pomenovaním jeho úloh a vlastností. Oddeľuje napr. zdrojové svetlo (lux) od aplikovaného (lumen) a temnota je pre neho odňatím, zmenšením „luce“, príčinného osvetľujúceho svetla. Tiež uveďme, že pojmom „illuminatio“, osvietenie, sa nazývala v prvotnej cirkvi sviatosť krstu. (Poznámka: Preto v svetelnej technike dnes používaný termín „iluminácia“ na exteriérové osvetlenie je veľmi úzky. Dejiny umenia a architektúry majú širší diapazón výkladu a v podstate mu primárne aj inak rozumejú.) Metafyzická interpretácia svetla a na ňu viažuca sa svetelná ikonografia sú pomerne bohaté. Napríklad pojem Božské mesto, Nebeský Jeruzalem, je interpretovaný a zobrazovaný v kostoloch ako mesto svetla, mesto zo skla, krištáľu a drahokamov, v ktorom je baránok ako svetlo tohto mesta.

Pre objekty kostolov možno následne vyvodiť, že teologická interpretácia je významnou inšpiráciou architektúry a umenia pre kresťanský kostol, prirodzene i pre poňatie osvetlenia. Svetlo je nositeľom symbolu konkrétnej náboženskej pravdy. Nejde teda o formálne vytváranie efektnej scény.

Je samozrejmé, že duchovné chápanie svetla je vlastné aj iným náboženstvám, preto je všeobecne pokladané za univerzálny symbol posvätna.

Architektonická interpretácia svetla

Výstižne charakteristiku podáva myšlienka: „Okno je článok konštitučný a dispozičný, ale svetlo je prostriedok výtvarný a rozvrh svetla je tá pravá úloha, pre ktorú je okno vytvárané.“ 4]. Áno, rozvrhnutím svetla v interiéri možno upozorniť, zdôrazniť, viesť, navodiť rôznu atmosféru, orientovať sa, gradovať atď., čo potvrdzuje, že medzi pozornosťou človeka a jasom je priamy vzťah.

Dnešná architektúra ťažšie nachádza spôsoby ovládania priestoru prostredníctvom svetla, ba v niektorých prípadoch kostolov ako by sa ho vzdávala, až naň zabúdala. Náročnosť úlohy je väčšia, lebo treba v interiéri počítať s vplyvom denného svetla ako aj s vplyvom umelého osvetlenia. Právom sú oba typy osvetlenia zložky diela a majú sa zlaďovať ešte v návrhu, čo je koordinačná ako aj kreatívna úloha. Ako uvádza K. Pracht [5], vývoj svetelnej techniky a vývoj svetelných zdrojov dávajú čoraz väčšie vedecko-umelecké možnosti svetelným a tieniacim systémom v architektúre. Predpokladom k presvedčivým dobrým riešeniam sú však kreativita a rozsiahly prehľad o nástrojoch svetelnej techniky, čo predpokladá spoluprácu viacero profesií.