8 SVĚTLO 2012/6 architekturní a scénické osvětlení Predložený text ponúka zamyslenie architekta nad prípravou návrhu osvet-lenia. Mám na mysli hlavne ideové pod-klady, ktoré ho určujú. Skúmanie transcendentálneho, božské-ho, sakrálneho... je predmetom neustále otvoreným, provokujúcim všetky doby. Možno sa teda opýtať, či architektúra do-káže vyjadriť niečo, čo sa zložito definuje. Historické kresťanské kostoly človeka pre-svedčujú o tom, že sú domom Božím, že je mu v nich dobre, keď sa zastaví a chvíľu rozjíma. Ale vedia to aj súčasné nové sak-rálne stavby? Oslovia človeka svojim du-chovným posolstvom? Teológ K. Richter [8] charakterizuje dnešný kresťanský kos-tol ako dom spoločenstva. Pochopenie sú-časného nového kostola rozvíja na teolo-gickom základe, že jeho budova nepatrí k najvnútornejšej podstate kresťanstva, ale čoho sa boží ľud nemôže zriecť, je litur-gické zhromaždenie. Uvádza, že obnove-ná katolícka liturgia potrebuje komunika-tívny priestor, taký, čo spoluvytvára vieru. Vzhľad sakrálneho priestoru totiž reflektu-je vierouku a jej dobové akcenty, a preto možno nájsť rozdielne poňatia chrámov v histórii jednej konfesie alebo všeobec-ne v kresťanstve. Je viditeľné, že poňatie pravoslávneho priestoru je iné ako protes-tantského a ako katolíckeho. Záleží teda na schopnosti architektúry (či architekta), ako dnes vyjadriť akcenty viery preferova-né v súčasnej dobe. Sakrálna architektúra má dve základné dimenzie: obsahovú – „čo“ sa deje, teda Ing. arch. Beata Polomová, PhD., Fakulta architektúry STU Bratislava Kostol a jeho svetlo prevádzka kultu, v uvádzanom prípade kresťanská liturgia, a formálnu – „ako“ je dielo stvárnené, akú má kultúrnu vý-poveď, znakovú a symbolickú podobu. Výrazové prostriedky architektonického jazyka sú rôzne. Svetlo patrí medzi tie zaujímavejšie, ak ide o chrámovú archi-tektúru. Dôvodom je jeho blízka paralela s nadpri-rodzenosťou: je nevidi-teľné, ale robí viditeľným, je neuchopiteľné, ale oži-vuje. Bežne je vnímané v komplementarite svetlo – tma, dokonca paralelne s dvojicou živý – mŕtvy, či dobrý – zlý. Je známe, že jednotlivé slohové obdo-bia narábali v chrámovej architektúre so slnečným svetlom rôznym spôso-bom a boli úzko navia-zané na posolstvo viery. Naproti tomu svetlo sviec podporovalo hlavne vnú-torné liturgické dianie. Až 20. storočie používa-ním elektrického svetla a po druhej sve-tovej vojne zavedením večerných nedeľ-ných omší pre verejnosť narušilo rád vná-šaný do interiéru slnečným svetlom. Téza dnes teda znie: Tvorí a má schopnosť tvo-riť v súčasnej sakrálnej architektúre svetlo podstatnú úlohu, prispieva k požadova-nej sakrálnosti? Nakoľko je nové umelé osvetlenie historických kostolov symbo-lické, resp. postačí odhaliť krásu chrámov a zabezpečiť videnie? Čo je svetlo? Iste, jav svetla interpretujú viaceré vedné od-bory a to treba pri vypracovaní návrhu vziať do úvahy. Metafyzická interpretácia svetla Svetlo v teologickom ponímaní nesie závažné obsahy kresťanskej náuky. Pra-mene možno nájsť jednak priamo v Bib-lii, v Starom aj Novom zákone. Napríklad: „Boh je večné svetlo a sláva; Boh je odetý vo svetle; svetlo je dar Boží; Boh prebýva v neprístupnom svetle; Kristus je Svetlo sveta; je Svetlo zo Svetla; je Svetlo Nebes-kého Jeruzalema; tvár mu žiari ako slnko; veriaci sú deti svetla…“ atď. Tiež v roz-víjajúcich teologických interpretáciách Obr. 2. Nový luster okolo jediného stĺpa zabezpeču-je v lodi všetky liturgické a umenie prezentujúce režimy, v tomto prípade na diaľkové ovládanie; Žehra, gotický dvojloďový kostol s freskovou výzdo-bou Obr. 1. Symbo-lické svetlo kru-hového lustra (kruh – več-nosť), osvetle-nie lode sleduje architektúru, v pozadí úžit-kové osvetlenie pre výstavy (tmavé, takmer na krove nevidi-teľné); bazilika sv. Marka, dnes galéria, Hera-klion